Je označenie pre psychiatrické ochorenie typickejšie pre ľudí vyššieho veku. Ide o stav, ktorý je značne nepríjemný a obťažujúci pre okolie chorého. Prejavuje sa extrémnym sebazanedbaním, životom v biede a nehygienických podmienkach, sociálnou izoláciou a často tiež zhromažďovaním rôznych nepotrebných vecí. Percento výskytu syndrómu je 0,5 až 0,7 % na 1 000 obyvateľov nad 60 rokov. Asi polovica ľudí trpiacich týmto syndrómom má psychické ochorenie, najčastejšie je to demencia, schizofrénia alebo závislosť. Starnúci ľudia, ktorí si uvedomujú, že prichádzajú o fyzickú kondíciu, si pod tlakom môžu začať robiť zásoby na horšie časy. Stres im môže narušiť súdnosť natoľko, že si nepovšimnú, kedy ich správanie už nie je rozumné, ale prerástlo do hromadenia zbytočností.
Chorobné zhromažďovanie predmetov je charakteristické tým, že hoci „zberateľovi“ sa zdajú predmety, ktoré zhromažďuje použiteľné, ostatným ľuďom sa zdajú úplne zbytočné. Okrem toho následkom zbierania sa zapratáva obytný priestor až tak, že je znefunkčnené jeho bežné užívanie. A k týmto dvom charakteristikám sa ešte vždy pridružuje tretia – a to je významná úzkosť pacienta, že by o niektoré predmety mohol prísť. Obáva sa predovšetkým, že mu ich niekto vyhodí alebo bude nútený svojím okolím sa ich vzdať. Táto úzkosť sa vysvetľuje tým, že patologické zhromažďovanie predmetov je vlastne únikovou cestou chorých pred cítením svojej vnútornej existenčnej prázdnoty.
LIEČBA
Musí byť komplexná, pričom významnú úlohu hrá psychiatrická terapia. Podporuje sa hlavne nácvik triezveho úsudku v rozhodovaní, ktoré veci sú hodnotné a potrebné a ktoré nie. Lebo práve táto rozlišovacia schopnosť sa u nich v priebehu choroby úplne stráca. Hlavnou prekážkou je averzia pacientov k liečbe a pomoci. Denná starostlivosť v domácom prostredí má prednosť pred hospitalizáciou. Syndróm sa môže začať prejavovať úplne nenápadne aj u ľudí, ktorí žijú plnohodnotne, chodia do práce a nijakým výrazným spôsobom sa od svojho okolia neizolujú.
Ľudia trpiaci Diogenovým syndrómom žijú sami, vo svojom byte majú veľký neporiadok, často žijú s mnohými domácimi zvieratami, o ktoré nie sú schopní sa postarať. O pomoc nemajú záujem, so svojím stavom sú akosi zmierení, prevláda apatia, pri vonkajších zásahoch v snahe im pomôcť bývajú agresívny. Presné príčiny vzniku tohto stavu nie sú známe, možno však predpokladať vplyv rizikových faktorov ako je demencia a depresia. Prognóza pacientov je veľmi zlá, až 46 % pacientov zomiera do 5 rokov na somatické komplikácie.